Vďaka “turbanom”, ktorí zabili viac ako 30 nevinných ľudí v Bruseli, teraz už viem, prečo bol vynájdený internet: aby sa multikultúrne spoločnosti nerozpadli a mohli naďalej existovať.
Viete čo mám na mysli. Vždy, keď sa niečo takéto stane, dostanete identické reakcie: oduševnené správy o tom, že nenávisť nesmie zvíťaziť alebo odreagovanie sa s pripomienkami typu “ako mohli byť naši lídri takí hlúpi?”
A samozrejme netreba zabudnúť na naše ovečky, ktoré si jednoducho zmenia filtre na Facebooku alebo Twitteri, aby reflektovali vlajku tej časti Západu, v ktorej sa práve dané zverstvo odohralo, aby sa neskôr vrátili k obrázkom svojich mačičiek.
Vzostup internetu sa zhoduje s eskaláciou multikulturalizmu v posledných 20-tich rokoch. Je ľahké porozumieť tejto synergii. Internet totiž vytvára virtuálny priestor, virtuálne komunity a virtuálne gestá nahradzujúce reálne priestory, komunity a emócie, ktoré sa stratili kvôli multikulturalizmu – plesni, ktorá prehlbuje spoločenské vákuum a napomáha terorizmu.
Keď dôjde k obdobným udalostiam ako v Bruseli, vždy tu máme rovnakú emocionálnu trajektóriu – pocit, že sa niečo deje a emocionálnu skupinovú odpoveď, že by sme mohli dosiahnuť najvyššie koridory moci a presiahnuť náš impotentný, atomizovaný stav.
Zvyčajne to trvá až do prvých hmlistých pripomienok našich lídrov, podľa ktorých ide len o bezvýznamný atak “niekoľkých zhnitých jabĺk”, a preto musíme ešte znásobiť toleranciu, lebo inak “zvíťazí nenávisť”. Lenže náš hnev, strach a obava boli už do značnej miery rozptýlené a rozpustené v kyberpriestore.
Pri takýchto udalostiach ihneď natrafíte na dookola sa opakujúce – precitlivelé a hlúpe – tvrdenia. Dve najhlúpejšie z nich sú:
1. Väčšina moslimov nie sú teroristami, tak prestaňte viniť všetkých moslimov.
2. Niekto jednoducho iba zneužíva tieto incidenty, aby nás rozdelil.
Áno, samozrejme, že väčšina moslimov nie je teroristami, avšak sú disproporčne zastúpení medzi teroristami, znásilňovačmi, sociálnymi parazitmi a inými skupinami s negatívnym vplyvom na spoločnosť.
Za týmito myšlienkami stojí uvažovanie, že tu máme – napriek tomuto negatívnemu správaniu – stále dobrých moslimov, ktorí by trpeli, ak by sme ich všetkých súdili kolektívne, pričom takéto kolektívne odsúdenie by iba zvýšilo ich tendencie k takémuto správaniu.
Pochopiteľne, že v prípade, ak ide o bielych, tak tí môžu byť nielen odsudzovaní kolektívne, ale i trans-generačne. Pokiaľ môžu byť moslimovia dotlačení do terorizmu a znásilňovania detí, nie je tu, na základe rovnakého mechanizmu, potom i nebezpečenstvo, že bieli môžu byť dotlačení do nacizmu a otrokárstva? Ale to už som odbočil.
Hlavnou chybou tohto spôsobu uvažovania je, že jednoducho ignoruje komplexnosť ľudských jedincov a skupín a predpokladá zjednodušenú predstavu o atomizovaných individuálnych tvoroch, ktorí buď nasledujú, alebo nenasledujú pevné spoločenské normy. Ide o detinsky jednoduchý model ľudského správania.
Za prvé, ignoruje existenciu skupín. Moslimovia sú údajne moslimami len preto, že pochádzajú z moslimských krajín. Ich identita je jednoducho označením pôvodu a v žiadnom prípade neurčuje ich správanie alebo vzťah k nám. Myslieť si opak je, podľa tohto názoru, rasizmom a popretím ich plného potenciálu ako jednotlivcov v našej spoločnosti.
Za druhé, tento pohľad ignoruje súťaživú povahu skupín – a preto reprezentuje formu jednostranného ozbrojenia pre tých, ktorí ho prijmú.
S vzhľadom na podmienky, za ktorých moslimovia prišli na Západ, je jasné, že len malá menšina z nich sa bude uchyľovať k radikálnemu násiliu. Treba si však položiť otázku: aký pocit bude mať z toho zvyšok moslimov? Domnievam sa, že ich prístup je duálny. Na jednej strane si neželajú byť priamo obviňovaní z týchto činov, ale zároveň majú potešenie z aury sily a mužnosti, ktoré tieto činy projektujú a efektu, ktorý vyvolajú, ak budú videní ako potencionálne násilní a nebezpeční – niečo na spôsob “s nami nevybabreš, sme moslimovia.”
Navyše i mnohí umiernení moslimovia vnímajú samých seba ako vzostupnú silu na Západe, skupinu, ktorá stabilne rastie, zatiaľ čo dekadentní Západniari upadajú. Niekedy si predstavujú samých seba na našom mieste a premýšľajú o tom, ako by sa správali, ak by boli úlohy obrátené.
Dokonca i pri našej degenerácii očakávajú nejaký druh odporu. Niektorí z nich sa možno priklonia k takíji a nebudú vzbudzovať pozornosť, až do času, keď ich počty budú favorizovať. Dokonca i takýto moslim pozná koncept spoločenského boja s pôvodnou populáciou, ktorý robí jeho prístup k terorizmu extrémne nejednoznačným.
V hĺbke svojho srdca možno cíti, že “dokiaľ zostáva kafír slabým a zmäteným, môže byť trocha terorizmu dobrá vec”.
Tento druh myslenia by určite vysvetlil, prečo nám prieskumy ukazujú prekvapivo vysoké množstvo moslimov podporujúcich sebevražedných atentátnikov.
Druhé spomenuté tvrdenie – predstava, že spáchanie týchto činov predstavuje false flag, ktorý nás má “rozdeliť” – je naozaj smiešne. Nie preto, že by sa operácie pod falošnou vlajkou nediali – dejú sa – ale preto, že doplnkovým predpokladom tohto trópu je, že musíme ťažko pracovať na prekonaní rozporov, aby sme demonštrovali “zlým elitám” alebo tajným sektám páchajúcim tieto zločiny, že nemôžeme byť rozdelení ich zlovestnými plánmi.
Tento pohľad je jednoducho súčasťou konšpiračnej teórie, ktorá je zase súčasťou utopického nezmyslu. Samozrejme, že nikto nemôže dokázať, že nešlo o false flag, pretože takéto teórie sú jednoducho vykonštruované tak, aby boli nefalzifikovateľné v tom zmysle, že akýkoľvek dôkaz, ktorý by poukazoval na opak je nastražený a je iba potvrdením sprisahania. Pripomína mi to predstavy kresťanov z viktoriánskych čias, podľa ktorých Boh zasadil kosti dinosaurov do zeme, aby otestoval vieru darwinistov, ktorí pochybovali o stvorení.
Ale i v prípade, že by sme toto tvrdenie brali za pravdivé, je pomerne ľahké sa s ním vysporiadať. Skôr než s predstavou, že by sme mali s naši moslimskými bratmi spoločne spievať “Kumbaya”, jednoducho stačí poukázať na to, že nič viac nehrá do rúk našich zlovoľných elít než vnútorne rozdelená spoločnosť, v ktorej rasové a náboženské odlišnosti môžu byť ľahko použité k tomu, aby sme si navzájom išli po krku. V takomto prípade je zrejmé, že multikulturalizmus treba demontovať. Brusel je len ďalším dôkazom tejto čoraz očividnejšej pravdy.
preklad: Aman, protiprudu
Original article: The Atrocities in Brussels
Viete čo mám na mysli. Vždy, keď sa niečo takéto stane, dostanete identické reakcie: oduševnené správy o tom, že nenávisť nesmie zvíťaziť alebo odreagovanie sa s pripomienkami typu “ako mohli byť naši lídri takí hlúpi?”
A samozrejme netreba zabudnúť na naše ovečky, ktoré si jednoducho zmenia filtre na Facebooku alebo Twitteri, aby reflektovali vlajku tej časti Západu, v ktorej sa práve dané zverstvo odohralo, aby sa neskôr vrátili k obrázkom svojich mačičiek.
Vzostup internetu sa zhoduje s eskaláciou multikulturalizmu v posledných 20-tich rokoch. Je ľahké porozumieť tejto synergii. Internet totiž vytvára virtuálny priestor, virtuálne komunity a virtuálne gestá nahradzujúce reálne priestory, komunity a emócie, ktoré sa stratili kvôli multikulturalizmu – plesni, ktorá prehlbuje spoločenské vákuum a napomáha terorizmu.
Keď dôjde k obdobným udalostiam ako v Bruseli, vždy tu máme rovnakú emocionálnu trajektóriu – pocit, že sa niečo deje a emocionálnu skupinovú odpoveď, že by sme mohli dosiahnuť najvyššie koridory moci a presiahnuť náš impotentný, atomizovaný stav.
Zvyčajne to trvá až do prvých hmlistých pripomienok našich lídrov, podľa ktorých ide len o bezvýznamný atak “niekoľkých zhnitých jabĺk”, a preto musíme ešte znásobiť toleranciu, lebo inak “zvíťazí nenávisť”. Lenže náš hnev, strach a obava boli už do značnej miery rozptýlené a rozpustené v kyberpriestore.
Pri takýchto udalostiach ihneď natrafíte na dookola sa opakujúce – precitlivelé a hlúpe – tvrdenia. Dve najhlúpejšie z nich sú:
1. Väčšina moslimov nie sú teroristami, tak prestaňte viniť všetkých moslimov.
2. Niekto jednoducho iba zneužíva tieto incidenty, aby nás rozdelil.
Áno, samozrejme, že väčšina moslimov nie je teroristami, avšak sú disproporčne zastúpení medzi teroristami, znásilňovačmi, sociálnymi parazitmi a inými skupinami s negatívnym vplyvom na spoločnosť.
Za týmito myšlienkami stojí uvažovanie, že tu máme – napriek tomuto negatívnemu správaniu – stále dobrých moslimov, ktorí by trpeli, ak by sme ich všetkých súdili kolektívne, pričom takéto kolektívne odsúdenie by iba zvýšilo ich tendencie k takémuto správaniu.
Pochopiteľne, že v prípade, ak ide o bielych, tak tí môžu byť nielen odsudzovaní kolektívne, ale i trans-generačne. Pokiaľ môžu byť moslimovia dotlačení do terorizmu a znásilňovania detí, nie je tu, na základe rovnakého mechanizmu, potom i nebezpečenstvo, že bieli môžu byť dotlačení do nacizmu a otrokárstva? Ale to už som odbočil.
Hlavnou chybou tohto spôsobu uvažovania je, že jednoducho ignoruje komplexnosť ľudských jedincov a skupín a predpokladá zjednodušenú predstavu o atomizovaných individuálnych tvoroch, ktorí buď nasledujú, alebo nenasledujú pevné spoločenské normy. Ide o detinsky jednoduchý model ľudského správania.
Za prvé, ignoruje existenciu skupín. Moslimovia sú údajne moslimami len preto, že pochádzajú z moslimských krajín. Ich identita je jednoducho označením pôvodu a v žiadnom prípade neurčuje ich správanie alebo vzťah k nám. Myslieť si opak je, podľa tohto názoru, rasizmom a popretím ich plného potenciálu ako jednotlivcov v našej spoločnosti.
Za druhé, tento pohľad ignoruje súťaživú povahu skupín – a preto reprezentuje formu jednostranného ozbrojenia pre tých, ktorí ho prijmú.
S vzhľadom na podmienky, za ktorých moslimovia prišli na Západ, je jasné, že len malá menšina z nich sa bude uchyľovať k radikálnemu násiliu. Treba si však položiť otázku: aký pocit bude mať z toho zvyšok moslimov? Domnievam sa, že ich prístup je duálny. Na jednej strane si neželajú byť priamo obviňovaní z týchto činov, ale zároveň majú potešenie z aury sily a mužnosti, ktoré tieto činy projektujú a efektu, ktorý vyvolajú, ak budú videní ako potencionálne násilní a nebezpeční – niečo na spôsob “s nami nevybabreš, sme moslimovia.”
Navyše i mnohí umiernení moslimovia vnímajú samých seba ako vzostupnú silu na Západe, skupinu, ktorá stabilne rastie, zatiaľ čo dekadentní Západniari upadajú. Niekedy si predstavujú samých seba na našom mieste a premýšľajú o tom, ako by sa správali, ak by boli úlohy obrátené.
Dokonca i pri našej degenerácii očakávajú nejaký druh odporu. Niektorí z nich sa možno priklonia k takíji a nebudú vzbudzovať pozornosť, až do času, keď ich počty budú favorizovať. Dokonca i takýto moslim pozná koncept spoločenského boja s pôvodnou populáciou, ktorý robí jeho prístup k terorizmu extrémne nejednoznačným.
V hĺbke svojho srdca možno cíti, že “dokiaľ zostáva kafír slabým a zmäteným, môže byť trocha terorizmu dobrá vec”.
Tento druh myslenia by určite vysvetlil, prečo nám prieskumy ukazujú prekvapivo vysoké množstvo moslimov podporujúcich sebevražedných atentátnikov.
Druhé spomenuté tvrdenie – predstava, že spáchanie týchto činov predstavuje false flag, ktorý nás má “rozdeliť” – je naozaj smiešne. Nie preto, že by sa operácie pod falošnou vlajkou nediali – dejú sa – ale preto, že doplnkovým predpokladom tohto trópu je, že musíme ťažko pracovať na prekonaní rozporov, aby sme demonštrovali “zlým elitám” alebo tajným sektám páchajúcim tieto zločiny, že nemôžeme byť rozdelení ich zlovestnými plánmi.
Tento pohľad je jednoducho súčasťou konšpiračnej teórie, ktorá je zase súčasťou utopického nezmyslu. Samozrejme, že nikto nemôže dokázať, že nešlo o false flag, pretože takéto teórie sú jednoducho vykonštruované tak, aby boli nefalzifikovateľné v tom zmysle, že akýkoľvek dôkaz, ktorý by poukazoval na opak je nastražený a je iba potvrdením sprisahania. Pripomína mi to predstavy kresťanov z viktoriánskych čias, podľa ktorých Boh zasadil kosti dinosaurov do zeme, aby otestoval vieru darwinistov, ktorí pochybovali o stvorení.
Ale i v prípade, že by sme toto tvrdenie brali za pravdivé, je pomerne ľahké sa s ním vysporiadať. Skôr než s predstavou, že by sme mali s naši moslimskými bratmi spoločne spievať “Kumbaya”, jednoducho stačí poukázať na to, že nič viac nehrá do rúk našich zlovoľných elít než vnútorne rozdelená spoločnosť, v ktorej rasové a náboženské odlišnosti môžu byť ľahko použité k tomu, aby sme si navzájom išli po krku. V takomto prípade je zrejmé, že multikulturalizmus treba demontovať. Brusel je len ďalším dôkazom tejto čoraz očividnejšej pravdy.
preklad: Aman, protiprudu
Original article: The Atrocities in Brussels
