autor: Colin Liddell
Zdá sa, že v dnešných časoch musí byť nenávisť a právo ju používať v mene obrany národa, rasy a kultúry vykompenzovaná nemiestnou láskou. Tu je správa Gábora Vonu – predsedu nacionalistickej strany Jobbik – z jeho nedávnej cesty do Turecka, kde deklaroval svoju „euroázijskú lásku“:
To posledné, čo potrebujeme, sú európske nacionalistické strany podporujúce ľudí, ktorí sa usilujú o kolonizáciu a zničenie Európy. Netreba zabúdať, že Turecko je nepriateľské ku Grécku a Zlatému úsvitu a podporuje islamistický džihád v Sýrií (spoločne s Izraelom a USA), skrýva čečenských teroristov a usiluje sa o rozšírenie neo-otomanského vplyvu na Balkáne prostredníctvom podporovania etnických čistiek v Kosove. A toto je krajina, s ktorou si chce Jobbik vymieňať francúzske bozky a predstaviť ju svojej „matke“ ako budúcu „nevestu!“
Samozrejme, že „láska“ nie je slovo, ktoré býva asociované s Jobbikom. Kvôli anti-nacionalistickým predsudkom mainstreamových médií je Jobbik najviac známy pre svoju nenávisť k Židom, cigánom a rozmanitých národom, ktoré obklopujú hranice Maďarska.
Nenávisť sama o sebe nemusí byť chybná. Môže byť dobrá alebo zlá, oprávnená alebo neoprávnená, záleží to od okolností. Bez nenávisti, ktorá ničí, nič neprežije. Je celkom možné, že nenávisť Jobbiku môže byť v niektorých, ak nie vo všetkých, prípadoch odôvodnená.
Ale i tak sú tu dva problémy s Vonovým prístupom typu „postavme mosty cez Bospor“.
Prvým problémom je potreba, ako ďalej ukážem, očividne kompenzovať úprimnú a možno i odôvodnenú nenávisť k nepriateľom Maďarska neúprimnou, neprirodzenou a jednoducho nemiestnou láskou k niečomu inému. Za druhé, problémom je i mýtická forma histórie a nacionalizmu, ktorú Jobbik využíva a ktorá nezodpovedá skutočnej histórii a realite.
Podobné vyrovnávanie nenávisti „láskou“ sme videli už predtým. Skupine English Defence League z Británie jednoducho nestačí milovať samých seba a nenávidieť kolonizáciu krajiny islamom, ale cíti potrebu deklarovať svoju nehynúcu lásku k Izraelu a homosexualite v rámci akéhosi „obchodu“. Inšpiráciu pre takúto politiku možno našli u Geerta Wildersa, ktorý sa teší značnému úspechu vďaka „detoxikácii“ jeho anti-islamistického posolstva atmosférou politickej korektnosti.
Takýto postup sa zdá byť navrhnutý tak, aby povedal nasledovné: „Hej, my nie sme len o nenávisti. Vieme byť tiež rovnako milí a citliví.“
Ale čo ak stojí za motiváciou Jobbiku hľadať takýchto spojencov a ich podporu i niečo viac než len táto stratégia? Nedávne deklarácie Vonu sú trochu podozrivé, keďže sa zdá, že reflektujú euroázijskú geopolitiku, s ktorou v súčasnosti experimentuje Kremeľ:
Znie to ako niečo, s čím by prišiel Alexander Dugin a možno tomu aj tak bude. Pripomína nám to, že kedykoľvek uvažujeme o komplexnej geopolitike eurázijských štátov, tak bude vždy nevyhnutné filtrovať závery skrz veľké množstvo historických a geografických znalostí. To vás upozorní na možnosť, že nejaká vec možno bude súvisieť s niečím iným, než bolo pôvodne prezentované. V tomto prípade tu máme skutočnosť, že Rusko malo nedávno niekoľko problémov s Ukrajinou, čo je jedna z krajín, s ktorou má Jobbik dávny spor kvôli územiu, ktoré bolo niekedy obsadené Maďarskom.
Idea maďarskej histórie, ktorú Jobbik propaguje, je extrémne selektívna a prekrútená a preto garantuje vznik problémov. Je tiež dôvodom, prečo Jobbik vyhľadáva takéto neprirodzené aliancie. Vo svojej podstate ide o ideu turanizmu – predstavu, že Maďari sú turkickým národom zo strednej Ázie.
V tejto predstave je trochu pravdy, pričom u Maďarov je súčasťou ich národného príbehu, hoci iba jednou z viacerých. Napriek tomu ide o celkom výraznú a inšpirujúcu súčasť, ktorá vytvára zmysel unikátnosti a hrdosti, zatiaľ čo vysvetľuje nepriateľstvo k susedom. Ale tento príbeh je tiež mimoriadne skresľujúci a bagatelizuje európsky element v maďarskej identite – germánsky, slovanský, dokonca katolícky – ktoré jednoznačne prevažujú nad ázijským elementom.
Určitým spôsobom je Turecko – krajina, s ktorou chce Vona vytvoriť mystickú úniu – rovnako ako Jobbikov „kaganát stepí“ založené na mýte. Turecko, tak ako je dnes vnímané, vzniklo na začiatku 20-tych rokov, kedy svetlovlasý a modrooký Mustafa Kemal získal titul Ataturk (Otec Turkov) vytvorením zjednodušenej idey moderného tureckého národného štátu na troskách mnohojazyčnej ríše, ktorá nemala žiadnu národnú identitu. K tomu aby to dosiahol boli samozrejme nevyhnutné všetky druhy zabudnutí a fabrikácií.
Ale späť k Maďarsku: idea „Veľkého Maďarska“, ku ktorej sa Jobbik hlási, je škodlivá nielen pre realitu Maďarska, ktoré je omnoho európskejšou krajinou než Jobbik pripúšťa, ale tiež poškodzuje Európu – ako koncept, i ako skutočnosť.
Za prvé, táto idea oslabuje kolektívnu európsku identitu s jasnými hranicami a limitmi, zatiaľ čo naznačuje, že Európa môže „europanizovať“ akúkoľvek časť sveta – a toto je v dnešných časoch veľmi nebezpečná idea. Je potrebné zdôrazniť, že europanizácia pôvodných Maďarov, ktorí tvorili pomerne malú skupinu, trvala niekoľko storočí, zahŕňala izoláciu od stepí a vyžiadala si opakovaný rasový admixure s európskymi populáciami.
Tom Sunic pripomína, že poslednú vec, ktorú bieli potrebujú, je pokračovanie v malichernom európskom nacionalizme:
Popri týchto chybných myšlienkach tu existuje i názor, podľa ktorého je tým najistejším spôsobom ako vychádzať so svetom, ktorý neznáša bielych, prestať sa ako biely identifikovať. Jobbik očividne dúfa, že „maľovaním“ samých seba ako „Turanov“ a Aziatov získa všetky privilégia, ktorými disponujú nebieli – predovšetkým k nim patrí sloboda nenávidieť a byť rasistom. Identifikácia s islamom ponúka rovnaké výhody, obzvlášť ak vyviniete úsilie v kritike anti-moslimských strán, ktoré sú vo zvyšku Európe celkom bežné.
Problémom je však v tom, že Maďari sú príliš bieli a je nepravdepodobné, že im svet umožní pred tým uniknúť. Negatívne prístupy Jobbiku k Židom a cigánom zaistia, bez ohľadu na ich núdzové koketérie s Ruskom a Tureckom, že svet ich bude stále vnímať ako zlých, bielych rasistov.
Myšlienka, že nenávisť musí byť vyvážená minimálne rovnakým množstvom lásky upriamenej na iných, však predsa len niečo do seba má. V tomto prípade by bolo pre Jobbik ďaleko lepšie, rovnako z taktického hľadiska, ako i zo spirituálneho, ak by sa vzdal svojho malicherného, rozvratného nacionalizmu a mýtov o eurázijskej sláve a nahradil ho láskou k svojim susedom v rámci veľkej rodiny európskych národov. A podľa toho potom nasmeroval svoju nenávisť.
Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Original article: Jobbik's Unholy Alliance
„Neprišiel som sem hovoriť o krátkodobom predmete diplomatických a ekonomických vzťahov. To budú za mňa robiť iní. Prišiel som sem pozrieť mojich bratov a sestry, ponúknuť im bratské spojenectvo a priniesť vám dobré správy: Maďari sa zobúdzajú. Našou spoločnou misiou a univerzálnou úlohou turanizmu (pozri tiež maďarský turanizmus) je vybudovať mosty medzi Východom a Západom, medzi moslimami a kresťanmi, aby sme boli schopní spoločne bojovať za lepší svet – ukázať svetu, že kresťania a moslimovia nie sú nepriatelia, ale bratia a sestri. Nikto nemôže dosiahnuť túto misiu efektívnejšie než Maďari a Turci, pretože sme spojení spoločnou krvou.“
To posledné, čo potrebujeme, sú európske nacionalistické strany podporujúce ľudí, ktorí sa usilujú o kolonizáciu a zničenie Európy. Netreba zabúdať, že Turecko je nepriateľské ku Grécku a Zlatému úsvitu a podporuje islamistický džihád v Sýrií (spoločne s Izraelom a USA), skrýva čečenských teroristov a usiluje sa o rozšírenie neo-otomanského vplyvu na Balkáne prostredníctvom podporovania etnických čistiek v Kosove. A toto je krajina, s ktorou si chce Jobbik vymieňať francúzske bozky a predstaviť ju svojej „matke“ ako budúcu „nevestu!“
Samozrejme, že „láska“ nie je slovo, ktoré býva asociované s Jobbikom. Kvôli anti-nacionalistickým predsudkom mainstreamových médií je Jobbik najviac známy pre svoju nenávisť k Židom, cigánom a rozmanitých národom, ktoré obklopujú hranice Maďarska.
Nenávisť sama o sebe nemusí byť chybná. Môže byť dobrá alebo zlá, oprávnená alebo neoprávnená, záleží to od okolností. Bez nenávisti, ktorá ničí, nič neprežije. Je celkom možné, že nenávisť Jobbiku môže byť v niektorých, ak nie vo všetkých, prípadoch odôvodnená.
Ale i tak sú tu dva problémy s Vonovým prístupom typu „postavme mosty cez Bospor“.
Prvým problémom je potreba, ako ďalej ukážem, očividne kompenzovať úprimnú a možno i odôvodnenú nenávisť k nepriateľom Maďarska neúprimnou, neprirodzenou a jednoducho nemiestnou láskou k niečomu inému. Za druhé, problémom je i mýtická forma histórie a nacionalizmu, ktorú Jobbik využíva a ktorá nezodpovedá skutočnej histórii a realite.
Podobné vyrovnávanie nenávisti „láskou“ sme videli už predtým. Skupine English Defence League z Británie jednoducho nestačí milovať samých seba a nenávidieť kolonizáciu krajiny islamom, ale cíti potrebu deklarovať svoju nehynúcu lásku k Izraelu a homosexualite v rámci akéhosi „obchodu“. Inšpiráciu pre takúto politiku možno našli u Geerta Wildersa, ktorý sa teší značnému úspechu vďaka „detoxikácii“ jeho anti-islamistického posolstva atmosférou politickej korektnosti.
Takýto postup sa zdá byť navrhnutý tak, aby povedal nasledovné: „Hej, my nie sme len o nenávisti. Vieme byť tiež rovnako milí a citliví.“
Ale čo ak stojí za motiváciou Jobbiku hľadať takýchto spojencov a ich podporu i niečo viac než len táto stratégia? Nedávne deklarácie Vonu sú trochu podozrivé, keďže sa zdá, že reflektujú euroázijskú geopolitiku, s ktorou v súčasnosti experimentuje Kremeľ:
„Aby sme vytvorili nový hodnotový systém a vybudovali novú stratégiu pre budúcnosť, je veľmi dôležité zdieľať súčasne európske i ázijské pohľady. Európska praktickosť a rozjímavý duch Východu by mali byť zosúladené. Vidím tri národy, ktoré môžu toto zosúladenie uskutočniť: Rusi, Turci a Maďari. Tieto tri národy kvôli ich histórií a osudu uchovali ako európske, tak i ázijské hodnoty. Preto by novú eurázijskú alternatívu mali prezentovať práve tieto tri národy.“
Znie to ako niečo, s čím by prišiel Alexander Dugin a možno tomu aj tak bude. Pripomína nám to, že kedykoľvek uvažujeme o komplexnej geopolitike eurázijských štátov, tak bude vždy nevyhnutné filtrovať závery skrz veľké množstvo historických a geografických znalostí. To vás upozorní na možnosť, že nejaká vec možno bude súvisieť s niečím iným, než bolo pôvodne prezentované. V tomto prípade tu máme skutočnosť, že Rusko malo nedávno niekoľko problémov s Ukrajinou, čo je jedna z krajín, s ktorou má Jobbik dávny spor kvôli územiu, ktoré bolo niekedy obsadené Maďarskom.
Idea maďarskej histórie, ktorú Jobbik propaguje, je extrémne selektívna a prekrútená a preto garantuje vznik problémov. Je tiež dôvodom, prečo Jobbik vyhľadáva takéto neprirodzené aliancie. Vo svojej podstate ide o ideu turanizmu – predstavu, že Maďari sú turkickým národom zo strednej Ázie.
V tejto predstave je trochu pravdy, pričom u Maďarov je súčasťou ich národného príbehu, hoci iba jednou z viacerých. Napriek tomu ide o celkom výraznú a inšpirujúcu súčasť, ktorá vytvára zmysel unikátnosti a hrdosti, zatiaľ čo vysvetľuje nepriateľstvo k susedom. Ale tento príbeh je tiež mimoriadne skresľujúci a bagatelizuje európsky element v maďarskej identite – germánsky, slovanský, dokonca katolícky – ktoré jednoznačne prevažujú nad ázijským elementom.
Určitým spôsobom je Turecko – krajina, s ktorou chce Vona vytvoriť mystickú úniu – rovnako ako Jobbikov „kaganát stepí“ založené na mýte. Turecko, tak ako je dnes vnímané, vzniklo na začiatku 20-tych rokov, kedy svetlovlasý a modrooký Mustafa Kemal získal titul Ataturk (Otec Turkov) vytvorením zjednodušenej idey moderného tureckého národného štátu na troskách mnohojazyčnej ríše, ktorá nemala žiadnu národnú identitu. K tomu aby to dosiahol boli samozrejme nevyhnutné všetky druhy zabudnutí a fabrikácií.
Ale späť k Maďarsku: idea „Veľkého Maďarska“, ku ktorej sa Jobbik hlási, je škodlivá nielen pre realitu Maďarska, ktoré je omnoho európskejšou krajinou než Jobbik pripúšťa, ale tiež poškodzuje Európu – ako koncept, i ako skutočnosť.
Za prvé, táto idea oslabuje kolektívnu európsku identitu s jasnými hranicami a limitmi, zatiaľ čo naznačuje, že Európa môže „europanizovať“ akúkoľvek časť sveta – a toto je v dnešných časoch veľmi nebezpečná idea. Je potrebné zdôrazniť, že europanizácia pôvodných Maďarov, ktorí tvorili pomerne malú skupinu, trvala niekoľko storočí, zahŕňala izoláciu od stepí a vyžiadala si opakovaný rasový admixure s európskymi populáciami.
Tom Sunic pripomína, že poslednú vec, ktorú bieli potrebujú, je pokračovanie v malichernom európskom nacionalizme:
„Táto medzietnická animozita vo východnej Európe … je veľmi zreteľná a často vedie k škaredým koncom. Národná identita poľského nacionalistu, ktorý bude inak súhlasiť skoro vo všetkom s jeho nacionalistickým náprotivkom z Nemecka – ako napr. v kritike globalizácie, v antikomunizme a antiliberalizme – je často sprevádzaná silnými anti-nemeckými pocitmi. Tiež jedna tretina etnických Maďarov – čo predstavuje populáciu počtom presahujúcu 2 milióny – žijúcich na Slovensku, v Srbsku a Rumunsku – väčšinou definuje svoju národnú identitu skrz nevraživosť k národom, s ktorými žijú. Českí nacionalisti málokedy radi diskutujú s ich nemeckými náprotivkami o otázke nútených deportácií 3 miliónov etnických Nemcov z Československa po 2. sv. vojne. Tiež napriek zdanlivému prímeriu medzi Srbmi a Chorvátmi sa tieto dva etnicky podobné, susedné národy identifikujú s dvomi úplne odlišnými historickými príbehmi a dvomi kompletne odlišnými a vzájomne nepriateľskými a exkluzívnymi obetami.“
Popri týchto chybných myšlienkach tu existuje i názor, podľa ktorého je tým najistejším spôsobom ako vychádzať so svetom, ktorý neznáša bielych, prestať sa ako biely identifikovať. Jobbik očividne dúfa, že „maľovaním“ samých seba ako „Turanov“ a Aziatov získa všetky privilégia, ktorými disponujú nebieli – predovšetkým k nim patrí sloboda nenávidieť a byť rasistom. Identifikácia s islamom ponúka rovnaké výhody, obzvlášť ak vyviniete úsilie v kritike anti-moslimských strán, ktoré sú vo zvyšku Európe celkom bežné.
Problémom je však v tom, že Maďari sú príliš bieli a je nepravdepodobné, že im svet umožní pred tým uniknúť. Negatívne prístupy Jobbiku k Židom a cigánom zaistia, bez ohľadu na ich núdzové koketérie s Ruskom a Tureckom, že svet ich bude stále vnímať ako zlých, bielych rasistov.
Myšlienka, že nenávisť musí byť vyvážená minimálne rovnakým množstvom lásky upriamenej na iných, však predsa len niečo do seba má. V tomto prípade by bolo pre Jobbik ďaleko lepšie, rovnako z taktického hľadiska, ako i zo spirituálneho, ak by sa vzdal svojho malicherného, rozvratného nacionalizmu a mýtov o eurázijskej sláve a nahradil ho láskou k svojim susedom v rámci veľkej rodiny európskych národov. A podľa toho potom nasmeroval svoju nenávisť.
Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Original article: Jobbik's Unholy Alliance
